EnduRoMania 2008

Každý quadista, ktorého už prestane baviť kľučkovanie medzi hubármi a nahánanie sa s lesníkmi začne rozmýšlať, či nedá svojim drapákom ochutnať nejakú zahraničnú hlinu. Všetci v našom MS QUAD TEAMe sme súhlasili, vypísali celofiremnú dovolenku a vyrazili smer Brebu Nou do hniezda všetkých endurákov a quadistov. Nápad zúčastniť sa tohto dobrodružstva sme už mali od tej doby, čo sme začali s predajom a servisovaním štvorkoliek a tento rok sme sa rozhodli podrobiť tomuto hardcore terénu najpredávanejší model z našej ponuky JourneyMan 510/530 RX.Enduromania je orientačný pretek v Karpatoch, ktorý organizuje RUMUNSKA MOTOCYKLOVA ASOCIACIA. Cieľom preteku je nazbierať čo najviac bodov. Na mape sú súradnicami udanémiesta, na ktoré se musí endurista dostať. Tieto miesta sú rozmiestnené na ploche cca.60 x 200km a je ich 80. Bodovanie je rôzne, niektoré miesta sú za 100 bodov a niektoré až za 4000 bodov.Body sú rozdelené podľa obtiažnosti.Pretek začína v pondelok ráno rozdaním máp a nahraním súradníc do GPS, potom sa sformátujú teamy s minimálnym počtom troch ľudí kôli bezpečnosti. Koniec preteku, ak prežijete, je v piatok, kedy sa vyhodnotí koľko ktorý team nazbieral bodov.

Z Popradu naša kolóna vyráža v piatok 06.06.2008 večer a keďže už sú cesty prázdnejšie celko to odsýpa. Maďarské hranice míname ani nevieme ako a nad ránom prechádzame rumunské hranice. Rumunských colníkov viac zaujímali naše autá a štvorkolky ako doklady takže prechádzame bez problémov. Cesta ubieha aj naďalej rýchlo až posledný, asi 30 km úsek z mesta Resita ideme pomaly lebo chceme, aby nám na všetkých autách ostali nápravy na svojich miestach. Po 680 km a 12-tich hodinách jazdy vchádzame do hniezda EnduRoManie €“ Brebu Nou. Víta nás sám veľký Sergio Morariu ktorý organizuje tento rumunský masaker už 13 rokov. Hodíme s ním reč a spláchneme prach z cesty pár pivkami. Zaplatíme štartovné 138 Euro za každý quad, nalepíme na quady nálepky oprávnujúce k neobmedzenému pohybu po Karpatoch a rozložíme tábor.      V nedeľu ráno vstávame, dáme ranajky a nedočkavo vyrážame na zoznamovaciu jazdu s okolím. Začali sme ľahším terénom v okolí Brebu Nou a postupne sa dostávame vyššie a hlbšie do lesa. Pekná poľná cesta sa premenila na úzku lesnú a blatistú až sa nakoniec stratila a pred nami ostalo len koryto vyschnutého horského potoka. Otočiť sa nemáš kde, jedine sa driapať hore. Ľavá ruka radí redukciu, pravá brnkne do tlačítka 4x4 a drapáky začínajú orbu. Plný kotol, pár konárov mi dáva facku a hore zisťujem, že z druhej strany je padák, ktorý je naozaj HARDCORE. Vraciame sa inou cestou, GPS pracuje spoľahlivo a schádzame do dediny Timina Slatin. Večeriame, tankujeme a po kamenistej ceste valíme na plný plyn do tábora a všetky zátačky poctivo hrnieme bokom. Z Timina Slatin (230 m.n.m.) do Brebu Nou je zhruba 19 km stúpania až do výšky 960 m.n.m., sme tam za 20 min.

     Hora Tarcu - legenda EnduRoManieMeteostanica na tejto hore (2190 m.n.m.) bola ešte minulý rok zahrnutá v pretekoch a za jej dosiahnutie ste dostali 5000 bodov. Tento rok  v harmonograme pretekov zahrnutá nebola ale aj napriek tomu sme sa tam vybrali. Kto nezdolal Tarcu ako keby na Enduromanii nebol. Prevýšenie z Timina Slatin do Tarcu je skoro 2000 výškových metrov. Ťažší kontrolný bod neexistuje. Vyštartovali sme z Brebu Nou a krásne poľné cestičky cez lúky a pasienky pomaly vystriedali lesné cesty, ktoré boli niekedy na hranici zjazdnosti. Blato, brody v ktorých ste po riadidlá a ťažké, dlhé a prudké výjazdy a zjazdy boli naozaj brutálnou skúškou strojov a ľudí. Cesty sú skoro všade totálne rozbité, väčšinou vymleté po lejakoch a od topiaceho sa snehu, metrové koľaje nie sú výnimkou. Stalo sa aj to, že ani 4x4 nepomohlo a na rad prišla uzávierka diferenciálu, navijáky sme našťastie nechali odpočívať. Cestov sme stretávali pastierov kráv a oviec, v lesných úsekoch čriedy koní, jednoducho nádhera. Svorky polodivých psov, ktoré strážia ovce boli nepríjemným zážitkom. Dali sme na rady skúsenejších a okolo psov sme išli pomaly aby sme ich nedráždili hlukom a to pomáhalo. A keď sme si to namierili k pastierovi a dali mu nejaké pivo a cigi ešte tých bastardov zmlátil palicou. Posedenie na salaši s dobrým ovčím syrom bolo príjemné spestrenie výstupu. Šplháme sa ďalej, lesné cesty vystriedali kamene a prudké stúpania do výšok. Žiadne stromy ani pasienky, všade len kamene a jazda na hranách, pod ktorými sú 2-3 km zrazy odkiaľ niet návratu. Napriek tomu, že sme asi 20 km išli po ostrých kamenoch sme nedostali na žiadnom stroji defekt. Prekonali sme ešte pás snehu, ktorý sa v úzkej rokline nedal obíjsť a pálili sme víťazné cigára na hore Tarcu s nádherným výhľadom. Fotenie, krátky relax a  cesta späť. Zrazu zisťujeme, že polovica nie je polovica! Cesta dole je oveľa horšia. Únava sa hlási, ruky od brzdenia a korigovania smeru na kamenoch vyťahané, aj chrbtice sa hlásia. Večer sme v Slatine natankovali, dali sme si zvyčajnú večeru a polomŕtvi sme zaľahli. Týžden zbehol ako voda, tachometre ukazovali najazdených 750 km a začali sme baliť. Všetky naše štvorkolky pracovali bezchybne, nenašli sme terén, ktorý by nezvládli. Počas celého preteku sme roztrhali dve manžety, jeden ventilátor sme utopili v bahne a odišlo dobíjanie na jednom stroji. Na to, že sme na desiatich štvorkolkách najazdili skoro 8000 km je to super a táto spoľahlivosť nás opäť presvedčila o spoľahlivosti Gladiátorov. Najpodstatnejšie však je, že sme prišli domov celí, zdraví a plní nezabudnuteľných zážitkov. Rumunsko je krásna zem. Krásna a divoká. Rumunskí ľudia sú milí, pohostinní a dobrosrdeční. Keď prídete do dediny tak vás vítajú, mávajú a podávajú ruky. Pripadáte si ako osloboditelia, ktorí prišli z hôr a na konci dediny opäť mieria do kopcov a hlavne keď si to cez dedinu valí desať strojov. Ten kto nezažil atmosféru EnduRoManie nevie o čom hovorím. A ten, kto v Rumunsku ešte nebol neuverí. O rok ideme zase. Viac fotiek v galérii .